Ideme...

24-25. 01. 2015

Moja cesta začala v sobotu doobeda, keď som sa statočne so všetkou svojou batožinou vydala na autobusovú stanicu. Ako mi povedal F. pri príchode z Mallorcy, už je to staré, že stále niekam idem a potom sa vraciam, takže tento krát som sa odpravila sama. (Dokonca nemám ani klasickú fotku všetkej mojej batožiny som práve zistila :/). Na prestupe v Prahe sa prišli rozlúčiť a pomôcť N. s H. a dokonca som dostala aj mega tubu lentiliek. Ďakujem :) 

A potom už nasledovala v podstate veľmi nezáživná ba až nudná cesta do Rotterdamu. Sama som bola prekvapená, ale skutočne sa nič nedialo. Kilometre ubiehali, pozrela som si celú sériu filmov Dannyho jedenástka, na hranici s Nemeckom nás už klasicky zdržali policajti, cca hodinu, kým prešli celý bus a náhodne si vybrali pár šťastlivcov ktorým prekontrolovali batožinu. Asi mám dôveryhodnú fotku v pase lebo opäť som to nebola ja. Na tejto ceste nás však nikto neopustil (už som zažila, že niektorým ľuďom odopreli vstup do Nemecka, či inej krajiny po ceste a proste ich vyložili a neviem čo s nimi bolo ďalej :/) ale hodinové meškanie sme už nikde nedobehli. Celý čas som sedela sama (okrem úseku Trenčín - Brno, ale čo je to na 26h ceste?) a mohla sa teda parádne rozložiť aj si pospať. Ako vravím, nudná cesta.

Miestami bolo trošku snehu, ale ten zmizol hneď za hranicami s Holandskom. Čo sa však objavilo bola prvá nervozita :D A premýšľanie na čo som sa to zase dala :P. Poslala som prvú SMSku rodine, že už som teda v krajine, a že máme meškanie. Druhá nasledovala za Bredou, čo je posledná zastávka pred Rotterdamom. Tých posledných 50 min som už seriózne premýšľala o tom ako nevystúpiť z autobusu a prísť so záložným plánom čo robiť so životom miesto kariéry au pair v rodine v Haagu ku ktorej som sa chystala :P. Verila v zápchu či poruchu autobusu, aby sme nabrali ešte trocha času a oddiali moment reality kedy budem musieť vystúpiť z busu a skutočne začať robiť to, čo som všetkým vravela ;). To len aby ste si niektorí prestali myslieť aká som hrdinka :) Aj ja mám stresy a neviem čo so sebou, a bojím sa čo bude, či to všetko vyjde, či som sa rozhodla správne a či nerobím chybu. Či to zvládnem, či sa mi deti neutopia, neutečú, nezadusia, nebudú ukradnuté, či ma budú mať radi.... 

Ale ako to býva, fyzika funguje, čas pokročil, vzdialenosť sa priamo úmerne skrátila a došli sme do Rotterdamu, ktorého stanicu som si dokonca pamätala, aj keď som tamade iba 2x prechádzala v roku 2011. A keďže vo finále predsa len budem mať v sebe aspoň trochu odvahy tak som predsa len vystúpila, zhromaždila svoje tašky a začala vyzerať niekoho, kto by mohol hľadať mňa. A neľutujem :)

She went many places, and spent less time in each of them. Only the places she hadn’t yet visited met her expectations. In some sense, she was never really anywhere. She was happiest, Paul suspected, in transit, where the past was untouchable and the present negligible. And she would be, he guessed, for as long as she kept believing that the future would be better.