Deň zmien

A tak sme sa dostali k tretiemu kolu. To bolo zdĺhavé a nudné, a že vraj väčšinou vôbec nebýva resp. je už iba s postupujúcimi kandidátmi. Tak my sme tam sedeli, stále ešte asi 35 a oni si nás postupne volali a pýtali sa úplne presne na dátumy kedy môžeme začať, a kedy skončiť a či by sa to dalo poposúvať podľa ich potrieb (bolo zábavné sledovať ako všetkým úplne šrotovalo v hlave, že kedy im začínajú skúškové, v septembri semestre, či stihnú všetky skúšky ak by šli už 1. júna a pod.) No a potom naše slávne jazyky. Na kastingu sme zistili že tu existujú 2 skupiny ľudí. Tí čo sa po nemecky učili, cestovali tam, študovali tam, žili tam alebo tam majú rodinu. A po nemecky hovoria perfektne. A potom tí čo sa nemčinu učili roky, ale nevedia z nej nič.  Aj tak majú v životopise pri nemčine basic ;). A keďže Nemci sú najväčšia hybná sila v oblasti turizmu naši zamestnávatelia zúfalo hľadali nemecky zdatných rečníkov. Pri každom náznaku nemčiny hneď dávali modelové situácie typu... 10 detí v miniclube, 6 z ních hovorí po nemecky... začínaš 1. júna... dokážeš dovtedy svoju nemčinu basic dať na basic ++? Až prišiel rad na číslo 20. Teda na mňa. A že angličtina super, ale čo s tou nemčinou. Tak som to uhrala, že ako som sa učila na strednej, ale teraz som už dlho nepoužívala, tak by som to musela oprášiť. A tak som dostala modelovú situáciu, resp. reálnu situáciu, že krásny 5* hotel, doobedu poobede miniclub,  občas niečo s dospelými, večer minidisco a hotovo. ALE. 10 detí v miniclube a 10 z nich hovorí po nemecky. Nastupujem 9. apríla. Je to možné?

Tak som sa zasmiala, (v hlave mi prebleskli naše zborové tričká kde skaut odkopáva Im zo slova Impossible) a povedala, že ako všetko je možné, a že tak s deťmi sa dohovorím rukami nohami... Tak Renzo (Talian čo hľadal ľudí na Mallorcu) povedal, že sa ešte neskôr o tom pobavíme a ja som si šla sadnúť s obnovenou nádejou. A potom sme čakali, kým došli až po posledného. A potom sme ešte čakali keď sa všetci šli poradiť, a chlapík z Prostaffu nám zatiaľ vysvetlil aké máme možnosti. Buď nás berú, alebo si na standby (môžu sa do dvoch týždňov ozvať) ale nič, v takom prípade mali nejaké ponuky do aquaparkov na SVK myslím, alebo školenia pre animátorov + ti on povedal čo si myslel že bolo zlé na tebe. NO a už sa konečne vrátili Taliani s prvým zoznamom a šli čísla. Moje tam nebolo ale ukázalo sa, že to sú ľudia čo idú domov. Potom druhý zoznam, zase nič ale to bol Mallorka standby. No a v treťom zozname 20 hneď na začiatku a to už si nás bral Renzo k sebe, a že kto nechce pracovať na Mallorke tak môže ísť domov, ostatní ideme prebrať zmluvy...

Ja som bola prvá, tak teda hotel s čisto nemeckou klientelou, teda budem musieť zamakať na nemčine a to tak že fakt. Ďalšia vec, začínam pracovať 9. apríla ale mala by som sa tam dopraviť čo najskôr aby som sa zaučila trochu, naučila tančeky na minidisco a podobne, teda čím skôr, tým lepšie. (Ech, bolo 30. marca.) A teda, že do toho idem s tým, že keď prídem do svojho hotela a šéf nebude spokojný s nemčinou po týždni, po dvoch,  tak ako idem domov. Ale Renzo, že mi verí, že vidí že som charakter ;D, a že keď som sa učila 9 rokov nemčinu tak to niekde musí byť teda. Tak som teda na všetko pritakala, že môže byť, a že sa posnažím, a že áno, zamakám na nemčine. Zobrala si papiere, vyriešila ešte nejaké veci s prostaffom a razila do mesta (keďže bolo už po tretej) sa stretnúť s Katkou F.

A neverila som tomu, že zrazu mám prácu. A za 2 týždne budem na ostrove. A zase poletím. A mám prácu. A budem hovoriť po nemecky. A leto na Mallorce. A musím sa so všetkými rozlúčiť. A zbaliť veci z Brna. A zohnať Delissu, možno aj Ihličku keď som už v Ba, lebo ináč sa viac ako pol roka neuvidíme. A mám prácu ako animátorka. Ja, sociálny odľud. Po nemecky... Ja anglo/americký fanúšik zaľúbený do Holandska. Aspoňže na tom slnečnom ostrove, kde ma hádam opáli a vlasy mi vyťahá do biela. Aj keď je ten ostrov v Španielsku. Lebo jazykov nikdy nie je dosť.  Ale mám prácu a zase niekam idem. To stačí nie?

Brnenská rozlúčková od Šouly

 (A tak som sa už len do večera blukala po Bratislave, bola v McDonalde s Katkou a prebrala naše životy, šla s ňou na omšu, potom šla do McDonaldu s Delissou a prebrala naše budúcnosti, potom som ešte stála na zastávke a cez autobusové okno Madule a Nezábudke naznačovala že odchádzam na Mallorcu na pol roka, prišla vlakom do Brna, zbalila sa, rozlúčila s Jankou, zjedla puding s Tomášom a Nikou, popri tom všetkom stále neverila, že mám prácu, prišla do Prešova, všetko prebrala s rodičmi a definitívne podpísala zmluvu, prebalila zimné veci z Brna na letné veci na Mallorcu, snažila sa ešte rozlúčiť s čo najviac ľuďmi, sem tam počúvala nejaké nemecké lekcie, kúpila si letenku Bratislava – Palma de Mallorca na sobotu 5. apríla a to všetko s vedomím, akoby povedala Ann Brashares - V tejto minúte by mohla prejsť z bodu, keď nemá životný cieľ, do bodu keď ho bude mať.)